Blízkosť veterných elektrární znižuje ceny nehnuteľností. Niekde aj výrazne

Obnoviteľné zdroje sú odpoveďou na najväčšiu externalitu, akú sme dosiaľ pomenovali – globálne otepľovanie. Bez negatívnych či pozitívnych externalít však neexistuje žiaden ekonomický zásah do stavu vecí. Rozdiel je len v tom, či sa konkrétne externality pokúsime pomenovať, zmerať a prípadne oceniť – tak ako v prípade emisií uhlíka.

V prípade obnoviteľných zdrojov vieme vytypovať viacero podozrivých, napríklad externalitu v podobe destabilizácie energetickej siete. Externalitou môže byť aj ovplyvnenie hodnoty cudzieho majetku – napríklad výstavbou veterných parkov.

Lesy sto metrov vysokých vrtúľ majú nepopierateľný vizuálny vplyv na krajinu. Je to dôsledok pozitívny alebo negatívny? To je, samozrejme, subjektívne a závisí to od viacerých faktorov. Objektivizovať túto externalitu sa rozhodol francúzsky súd. V apríli tohto roka odňal povolenie na výstavbu veterného parku so 63 turbínami v Ardenách. Dôvodom je „vizuálne nasýtenie“ krajiny.

Sudcovské kladivko mení subjektívny názor na objektívny, no stále je to právnou argumentáciou podložený názor jedného či niekoľkých ľudí. Kvantitatívne meranie externalít veterných turbín publikovali vo februári dánski ekonómovia Carsten Andersen a Timo Hener. Zanalyzovali 2,4 milióna realitných transakcií v Dánsku a porovnali ich s lokáciou 7-tisíc veterných turbín.

Ekonomický efekt prítomnosti elektrárne na cenu nehnuteľností bol v tejto štúdii jednoznačný. Menšie turbíny (do 60 metrov) v okruhu dvoch kilometrov znižovali cenu nehnuteľnosti v priemere o 3,7 percenta a pokles sa prehlboval s výškou veterníka. Giganty vyššie ako 120 metrov znižovali cenu až o desatinu. Ak dom zasahovali aj tiene vrhané točiacimi sa lopatkami, cena išla dole o ďalších 10 percent. Výstavba elektrárne tak v najvýraznejších prípadoch zrazila ceny okolitých nehnuteľnosti o celú pätinu.

Autori nerátali celkový efekt tejto externality, no spravili porovnanie s cenou ušetreného uhlíka. Pri najväčších elektrárňach im vyšiel bod zlomu pri 900 nehnuteľnostiach. Znamená to, že efekt negatívnych externalít jednej veľkej elektrárne na cenu nehnuteľností prevážil efekt ušetreného uhlíka pri viac ako 900 zasiahnutých obydliach.

Je to najčerstvejšia, ale nie jediná štúdia podobného typu. Vo Švédsku vypočítali efekt na ceny vo výške mínus 10 až 25 percent, v Holandsku do necelých šiestich percent a napríklad v nedávnej veľkej americkej štúdii identifikovali len dočasný (niekoľkoročný) pokles hodnoty nehnuteľností. Externality teda existujú a značne závisia od krajiny, veľkosti elektrárne a, samozrejme, hlavne jej vzdialenosti od budovy.

Andersen a Hener odporúčajú niekoľko krokov k zmierneniu zmeraných externalít. Okrem územnej regulácie (väčšia povinná vzdialenosť od obydlí) a technických úprav (zastavenie elektrárne v čase vysokého mihania tieňov) navrhujú vytvoriť kompenzačné mechanizmy pre majiteľov budov.

Internalizácia nákladov pre investorov znie logicky, no trafiť hodnotu externality kompenzačným mechanizmom by bolo pomerne náročným byrokraticko-analytickým cvičením. Vo svete nájdeme len zopár príkladov dobrovoľných finančných kompenzácií pre majiteľov vizuálne zasiahnutých nehnuteľností či nižších cien elektriny pre dotknutú komunitu. Ako sme ukázali na príklade francúzskeho rozsudku, nateraz sa tieto externality riešia hlavne spormi na individuálnej báze.

Jednoduchý nástroj na riešenie negatívnych externalít ani v tomto prípade nenájdeme. Ekonomická teória však napovedá, že najefektívnejšou cestou je vytvoriť priestor na súkromné dohadovanie dotknutých strán. To pomôže nakŕmiť vlka aj zachrániť kozu.